Básnik, prozaik, publicista, prekladateľ

„Galerista a maliar sú ako spojené nádoby”

Na Slovensku nie je veľa výtvarných umelcov, ktorí sa popri samotnej tvorbe sústavne venujú organizovaniu výtvarného života a výstavnej činnosti. Akademický maliar Andrej Smolák sústredil všetky tieto aktivity do vlastného programu, kréda, ktoré začal realizovať vo chvíli, keď na východnom Slovensku, v Snine, otvoril filiálku Galérie MIRO, ktorú založil a úspešne v Berlíne a Prahe vedie jeho brat Miro. Spojenie tvorivého umelca s galeristickou praxou je v istom zmysle princípom spojených nádob – obidve činnosti sa vzájomne ovplyvňujú. Galerista má prehľad o súčasných smerovaniach výtvarných úsilí a umelec vystupuje zo slonovinovej veže ateliéru, má predstavu o konkrétnom adresátovi svojho umenia. Obidve činnosti sa aj vzájomne inšpirujú, hoci si vyberajú nevyhnutnú daň v podobe obetovaného času, ale výsledky svedčia, že táto orientácia v prípade Andreja Smoláka je správna. Najrukolapnejším dôkazom je životnosť a úspešnosť doterajších dvanástich ročníkov Výtvarného festivalu Snina a paralelného maliarskeho, v posledných dvoch rokoch aj sochárskeho plenéra, ktoré pozitívne zapísali do povedomia umelcov z mnohých krajín nielen Galériu MIRO, ale aj samotné mesto Snina. Svedčí o tom aj návšteva viacerých štátnych funkcionárov a popredných osobností umeleckého sveta na plenéroch.

Umelecký vývin Andreja Smoláka od štúdií na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove a Akadémií výtvarných umení v Prahe do dnešných dní prebieha navonok kontinuálne, bez zjavných tvorivých kríz, odohráva sa najmä v rovine ustavičného experimentovania s výtvarnými technikami a témami, hoci dominantnou témou (po dlhoročnom stvárňovaní najmä východoslovenskej prírody je ženská krása vo všetkých podobách. V priebehu posledných rokov na viacerých samostatných a kolektívnych výstavách (aj v zahraničí) prezentoval výsledky hľadačských úsilí. Úspešne, ako o tom svedčia medializované záznamy o jeho výstavách. Kto sústavnejšie sleduje jednotlivé fázy jeho kreativity, určite si všimne, že sa čoraz zložitejšie zmocňuje plochy obrazu a usiluje sa o výpoveď v niekoľkých rovinách súčasne. Čím ďalej tým viac sa obraz stáva jeho zhmotnenou predstavou o svetoch pozemských i duchovných, bytostiach skutočných i vymyslených, vášňach a snoch prežitých i snívaných a očakávaných. Dešifrovanie posolstva obrazu sa tak stáva mnohoznačné a súčasne subjektívne (v mysli percipienta). Odkrývanie vrstiev pripomína prácu archeológa. Tušenie vedie poznanie a premieňa ho na umelecký zážitok. Krása v Smolákovom chápaní nie je abstraktnou estetickou kategóriou, ale konkrétnou, najdokonalejšou krivkou prírody, ktorá sa usídlila v tvaroch ženského tela tak prirodzene ako oko v tvári. A jeho maliarske oko navyše vidí to, čo je skryté. Nevyčerpateľné sú variácie toho, čo velikán Goethe nazýval „das ewig Weibliche“ ((to večne ženské) a potvrdzuje to aj maliarska tvorba Andreja Smoláka.

World Distributed University, Bruxelles

„Mystické štruktúry v symboloch intimity”

Maliarska tvorba akademického maliara Andreja Smoláka prešla niekoľkými vývojovými etapami. V prvej sledujeme záujem o krajinárske motívy, inšpirované rodným krajom, v ktorých autor uplatňuje klasické postupy maľby nadväzujúce na historické štýly slovenskej a európskej maľby. Už vtedy sa zreteľne prejavuje umelcov zmysel pre znakovú konštrukciu kresby, hľadajúcej zmysle atmosféry v prírode. Môžeme ju hodnotiť ako plenérovú atmosferickú maľbu. Svetlo, prirodzené prírodné farby, vizuálna pamäť citlivo zobrazujúca ľudské sídla, kostolíky, domčeky obyvateľov východného Slovenska, to sú podstatné estetické hodnoty Smolákovej maliarskej tvorby , ktorá má žánrové rysy v dobrom slova zmysle. Pochopiteľne, sledujeme tu harmóniu figurálnej a plenérovej maliarskej práce realizovanej v rozličných technikách. Vari najbližší je autorovi akvarel, hlboko precítená maľba transparentnými vodovými farbami. Smolák si uvedomil význam bieleho podkladu akvarelu, ktorý nahrádza bielu farbu a od tohto pozadia rozvíja umelecký proces. Prináša však niečo osobitého, a to priestorovú svetelnú dynamiku, kde motívy  žijú vo zvláštnom priestore, fantáziu, ktorú by sme mohli nazvať imaginárnou. Azda najintenzívnejšie znejú tieto motívy v Smolákových aktoch, kde oslavuje symbol ženstva ako žiarivú ľudskú energiu v duchu ezoterickej psychológie. Žena je v jeho chápaní bohyňa zmyselnej lásky, čosi viac ako je krása ľudského tela v renesančnom chápaní. Smolák odvrhol svetskú márnosť klasického aktu, pominutelnú telesnosť, jemu ide o moderný názor na svet a krásu človeka v zmysle snovej férie, kde sa objavuje ilúzia ako voľná predstava.

Významnou etapou maliarskeho vývoja Andreja Smoláka je maliarsky štýl, ktorý sa úplne oslobodzuje od historického poňatia obrazu a smeruje k modernému avantgardnému znaku.  Každý maliarsky prostriedok – farba, priestor, kresba, obrys atď. sa stávajú všeobecným znakom so všeobecnými významami a celé dielo je vlastne znakom, ako ho presne definovala sémantické estetika a teória umenia. Ak vyjdeme z najnovších teórií, môžeme konštatovať, že Smolák vytvára mystické štruktúry v symboloch intimity, ako o tom hovorí psychológ Durand. Opäť sa na jeho obrazoch objavujú akty, ale figurálne motívy sú oveľa  zložitejšie ako akt, sledujeme aj skupinové kompozície figúr v priestore. Maliarsky priestor je už celkom imaginárny a oceňujeme najmä nočný polosen ako osobitú hodnotu. Noci nemajú kontinuitu – to tento maliar pochopil.  Využíva metódu sfumato, známu z dejín umenia, ale nielen v detaile,  lež v na celej ploche obrazu ako nekonečnú dimenziu svojho estetického cítenia. Pokiaľ ide o farbu, umelec uplatňuje inotajové hnedé odtiene a valéry, inde zase chladné fialové, modré a zelené tóny. Chromatické tóny využíva zriedka, ale to súvisí s jeho koncepciou mystickej štruktúry.

Možno by sme mohli Smolákove obrazy z estetického hľadiska nazvať poetickým snovým štrukturalizmom, pretože jeho poetika štruktúr idealizuje ľudský motív a psychológiu figúr. Idealizácia býva definovaná ako určitý únik zo skutočnosti, to je teoretická pravda. V umení má však iný zmysel, to je poetizované maliarske ja, ja, ktoré vidím vo farbách. Svet maľby je zdvojený – v realite motívu a v realite maliarskej vízie. Preto je Smolákova imaginácia dynamická.

Teoretik a historik umenia, odborný znalec pre výtvarné umenie, galerista, vysokoškolský pedagóg

„Cesta hľadania krásy je ako cesta umenia. Obe predpokladajú talent a sú nekonečné.”

Autorov dlhý tvorivý vývoj, plný hľadania i poctivej výtvarnej práce, dostáva v posledných rokoch satisfakciu, ktorá sa dosahuje veľmi zriedkavo. Andrej Smolák vstupuje so zrelým, jasným a najmä vývojaschopným výtvarným programom, ktorým prestupuje talent, invencia i značná technická zručnosť. Potvrdzuje to najmä jeho osobitý rukopis. Umelecký výraz obrazov vo farebnej štruktúre a harmónie jednotlivých námetov. Vyvážená kompozícia obrazovej plochy bez zbytočných abstrahujúcich či nadsázkových prvkov. Možno povedať, že cieľ autorovej tvorby je jasný. Každá z ciest k jeho naplneniu je však sotva naznačená, nová a preto veľmi náročná.

Andrej Smolák je citlivý, skôr uzavretý typ človeka. Reč jeho obrazov však nie je toho pravým opakom. Jeho diela, akokoľvek navonok konkrétne a realistické, prestupuje mystika sémantickej štruktúry farby a poetika tvaru. Farebnou štruktúrou sa dostáva autorova tvorba do kontextu súčasného, moderného umeleckého výrazu, poetikou zase rozvíja tradíciu pôvodnej slovenskej maľby, krásnej slovenskej devy. Jeho obrazy sú vnútorne uzavreté, divákovi sa podarí ich otvoriť iba dlhodobým kontaktom s nimi. Úplne ich však neotvorí nikdy. A v tom je ich čaro i hodnota.

Andrej Smolák maľuje konkrétne ženy. Zaujímavé ženy. Cieľavedome sa vyhýba schéme ženskej krásy či dokonalosti. Jeho obrazy sú dynamické. Ženy zobrazujúce v krásnych, nie však unifikovaných podobách. Farba po týchto obrazoch tečie, prúdi aby nakoniec zanikla, stratila sa v nenávratne i kráse. Figúra je na obraze zakliata, hoci určuje jeho obsah. Nie však výraz. Ten určuje ženská tvár spolu s farbou.

Umelcove „ženy v obrazoch“ sú estetickými objektami. V nich hľadá harmóniu. Sám pre seba, ale tiež pre vás, divákov. Až vtedy človek pochopí krásu.

FF Univerzity Karlovej Praha

„Imaginárna sféra básnickej skladby"

V obrazoch Andreja Smoláka vnímame hodnoty, ktoré smerujú do budúcnosti maľby, naznačujú, akou cestou sa budú musieť uberať maliari, aby sa dostali zo súčasnej slepej a bezvýchodiskovej situácie. René Hugue v knihe o osudoch moderného umenia napísal, že mu začiatky vývoja umenia našich čias pripadajú ako čin zlého otca, ktorý vydedil a z domu vyhnal synov, a tí potom žili na vlastnú päsť bez vzťahu k zdedeným hodnotám. Naopak, pred obrazmi Andreja Smoláka zisťujeme, že sa opierajú o tradíciu, prirodzený maliarsky talent autora, sú obohatené jeho poetickou dispozíciou, a nejde v nich o dobové programy. Všetko, čo maľuje, má svoj základ v reálnom motíve, ale maľba ho oslobodzuje od opisu a vovádza nás do imaginárnej sféry básnickej skladby.

Charakteristickým znakom jeho diela je empíria zážitku, a práve tým nadväzuje Andrej Smolák na odkaz klasikov a zároveň sa oslobodzuje od závislosti na nich, hoci sa kde tu opiera o dokonale zvládnutú kresbu podľa skutočnej tváre či ženského aktu. Tým získava dramatickosť jeho vlastného výtvarného prejavu, obohatená niekedy spojením s odkazom surrealistov.

V tom, myslím, je podstatný znak aktuálnosti jeho tvorby, že má s predchodcami spoločný spôsob cítenia súčasného sveta, či skôr cítenia sa vo svete, ktorý nás obklopuje. Výraz aktuálnosti je síce v súlade s dejinami výtvarného umenia, ale na plátnach Andreja Smoláka dostáva podobu neopakovateľnej, hlboko osobne naliehavej maliarskej výpovede a výzvy. Dokáže totiž antropomorfizovať prírodu ako osobný zážitok a vytvárať z neho obraz za účasti symbolov či alegorických postáv. Sugestívnosť jeho prejavu znásobuje štruktúra jeho maľby, pôsobiaca ako samostatný obrazový dej. To sú hodnoty, ku ktorým je potrebné znovu sa vracať vo výtvarnom umení a dávať im nové estetické poslanie.